Zamyslenie 3. veľkonočnej nedele

Odvaha hovoriť aj napriek mojim chybám

Prvé čítanie nám hovorí dve zaujímavé skutočnosti. Ponajprv si môžeme všimnúť silu a odvahu učeníkov, ktorí stoja oproti zástupom a tieto zástupy obviňujú. «Zapreli ste svätého a žiadali ste prepustiť vraha» «zabili ste pôvodcu života».

Je isté, ak by sme chceli byť úprimní, že ani samotní apoštoli sa v Ježišovej dráme nevyznamenali. Opustili ho, v modlitbe i fyzicky, nakoľko nijaké evanjelium nám nespomína nijakú ich aktivitu, ani vzdialenú, napríklad, že by boli medzi zástupmi a všetko sledovali tak, ako niektorí jeho známi a ženy, ktoré ho nasledovali (Lk 23,49). A predsa majú odvahu hlásať a hovoriť pravdu. Je to dôležitá skutočnosť.

Ohlasovanie evanjelia nebolo zverené osvedčeným hrdinom, ktorí vo všetkom obstáli, ale apoštolom, ktorí s námahou i so svojimi slabosťami a nezrelosťami nasledovali Krista. Duch Svätý ich urobil schopnými ohlasovať evanjelium, hovoriť odvážne o Kristovi i o situácii zástupov, ktoré boli pred nimi. Na to, aby sme boli apoštolmi treba viac dôvery v Božie milosrdenstvo a v silu Ducha, ako našu dokonalosť a bezchybnosť.

 

Ešte vždy je tu nevedomosť, ktorú Božie milosrdenstvo môže prekonať

Zástupy, ako sme si to uviedli, sa dostávajú do konfrontácie s tým, čo urobili. «zapreli», «zabili». Peter im to hovorí akoby podčiarkoval fatálnu chybu, ktorú urobili. A predsa, na konci svojho príhovoru poukazuje aj na «nevedomosť», pomocou ktorej sa stalo to, čo sa stalo. Mohli by sme ju nazvať nevedomosťou o Božej láske. Neboli schopní vidieť v Ježišovi Božiu lásku. Možno sa pýtame: Je to možné? Veď Ježiš uzdravoval, dobre robil ... hej. Ale či nemáme sami skúsenosť v našom živote, že sme často nepochopili dobrotu, že sme «boli ako slepí». Preto, nech sme akokoľvek fatálne zlyhali, je tu vždy ešte možnosť, že sa otvoria naše vnútorné oči a zbadáme, čo sme urobili, ako sme sa mýlili. Preto nikdy nezúfajme nad veľkosťou nášho hriechu alebo hriechov našich blížnych. Im sa tiež môžu otvoriť oči. Našou úlohou je hovoriť slová života, spolupracovať s Duchom svätým a tešiť sa z toho, že poukázanie na hriech, ale aj poukázanie na to, že všetci sme v područí «nevedomosti» môže priviesť poslucháčov k pokániu a k novému životu. A aj toto je veľká Veľkonočná nádej, ktorá nás má preniknúť. Hovorme o hriechu, ale vedzme, že hriešnici sú v nevedomosti a sú to naši bratia.

 

zamyslenie 3. velkonocne 800

Zo zmätku, strachu alebo ľahostajnosti k radosti a nadšeniu

Vidíme, že samotné Ježišove zjavenie nenaplnilo apoštolov pokojom, naopak, cítia sa zmätení a naľakaní. Mysleli si, že to nejaký duch. Ježiš ich však ubezpečuje, že má telo a ukazuje im ruky a bok. My verní učeníci racionalistov v tomto často vidíme akýsi materiálny dôkaz. Nezabúdajme však aj na inú, ešte dôležitejšiu skutočnosť. Učeníci nemali radosť z toho, že Ježiš im poskytol rukolapný dôkaz. Jeho rany sú totiž aj svedectvom jeho lásky, utrpenia, ktoré prijal z lásky pre nás. Ježiš priviedol učeníkov k radosti tak, že im dal možnosť dotknúť sa jeho rán. Hoci jeho oslávené telo nepodlieha zákonom hmoty (vchádza do uzavretej miestnosti, stáva sa hocikedy neviditeľný), ale ponecháva si znaky svojej lásky. Zmŕtvychvstalý neprestáva byť Ukrižovaný. To nám hovorí, že zmŕtvychvstalý sa prezentuje ako milujúci. A iba tam, kde ja láska je aj radosť a pokoj. Aj táto nedeľa sa nás pýta: Si zmätený a naľakaný? Prípadne, ľahostajný a nepremenený? Nie je to azda preto, že nevenuješ pozornosť Ježišovým rukám a jeho boku? Iba ten, kto pochopil Ukrižovanú lásku môže vo Veľkej noci prežiť nekonečnú radosť.

Hovoríš: Ale ja ju nevidím. Čo mám robiť?

Hovor ako Tomáš: Kým neuvidím, kým nevložím ruku do jeho rán ... Nájdi si túto nedeľu na to čas a veľmi dôrazne o to pros. Neverím, že by k Tebe mal Ježiš menej lásky ako k Tomášovi. A možno aj ty, s radosťou povieš: Pán môj a Boh môj! Povieš ich tak ako nikdy predtým. A pochopíš, prečo učeníci prešli zo zmätku do radosti a nadšenia.

 

Pavol Grach SDB

Prihlásiť

Prihlásenie

Používateľské meno *
Heslo *
Zapamätať