4. pôstne zamyslenie

 4. pôstna nedeľa (11.3.2018)

Boh si vzbudil Kýrosa

Prvé čítanie nám predstavuje pohľad na príčinu zničenia a deportácie vyvoleného národa do Babylonského zajatia. Ľud i kniežatá boli neverní. Ale ani to neodradilo Boha. Posielal im poslov, vo dne i v noci ich napomínal. Ale aj voči nim sa zachovali podobne. A tak prichádza smutné konštatovanie: už nebolo lieku. Koľko bolesti a trpkosti je v tomto výraze.

Naše slabosti a nevernosti nie sú najväčšou prekážkou. Najhoršie je, ak stratíme schopnosť počúvať Boha, pokoriť sa pred ním, uznať svoju vinu. 

Je zaujímavé, že Boh pre obnovu národa a Jeruzalema nevzbudí nové knieža, nových vodcov, ktorí by nadobudli moc, vzbúrili sa, znovu by vyviedli národ do svojej krajiny a vydobyli mu samostatnosť a nezávislosť. Boh započne obnovu svojho ľudu tým, že si použije veľkého pohanského vládcu, Kýrosa, ktorý svojou novou politikou umožní zvyškom vyvoleného národa návrat domov. A vrátia sa tam chudobní a pokorní.

Tento Boží spôsob nám má navždy pripomínať neobmedzenosť a istým spôsobom nepredvídateľnosť Božích ciest. Preto sa už konečne prestaňme báť o Cirkev, o osud kresťanstva v Európe, o morálnu skazu, ktorá prichádza zvonka. Bojme sa o naše vnútro. O to, či počúvame, či dostatočne silne veríme. Aj keď ľudsky to vyzerá hrozivo, ba až zúfalo. Či by azda ten, ktorý neprestal milovať Izrael a vzbudil mu kráľa Kýrosa, prestal milovať Cirkev, nevestu svojho Syna? Čo na tom, že nepriatelia triumfujú a Božie deti sa takmer strácajú uprostred národov. A voda sa naberá do lodičky Cirkvi, zdá sa, že všetko smeruje k tomu, že sa ponoríme. Ježiš však zostáva pred nami so svojou večnou otázkou pre takéto situácie: Tak prečo sa bojíte? Ešte stále nemáte vieru?

bible notes

Iba odvaha zomrieť nás privedie k radosti

Boh je bohatý na milosrdenstvo. On nás vzkriesi z mŕtvych. Otázka však znie: sme dostatočne mŕtvi? Nie sme len takí polomŕtvi? Na jednej strane sa usilujeme dôverovať Bohu, dávať ho na prvé miesto, ale na druhej sa vždy pristihneme nepokojní, neodovzdaní, nedôverujúci, ustarostení. Skúsme v srdci zomrieť týmto starostiam, zomrieť tak, že ich dáme do rúk milosrdného Boha. Boh určite odmení starostlivosť otcov a mám. Ale aj pre nich má ponuku: aj vy môžete všetko dávať do mojich rúk. A ja z vás urobím ľudí, ktorí očaria svojich najbližších.

Sme ľudia, ktorí milujú svetlo?

Sú ľudia, ktorí milujú viac tmu ako svetlo, hovorí Ježiš v evanjeliu. Ak by sme v tejto jeho myšlienke chceli tak voľne pokračovať, mohli by sme povedať: Sú kresťania, ktorí počuli o Ježišovi, ale nie je ich svetlom. Neosvecuje ich život, nie je svetlom pre ich nohy, nevidia udalosti svojho života v jeho svetle. Sú tiež kresťania, ktorí sa snažia nasledovať Ježiša, žiť podľa jeho príkladu. Často im však chýba láska a vďačnosť za jeho svetlo. Sme povolaní milovať svetlo, ktoré priniesol. 

Lenže toto svetlo nám hovorí aj o tom, čo nám je nepríjemné. Preto sa ho niekedy stránime. Je to svetlo, ktoré nám nastavuje zrkadlo. My toto svetlo často chceme použiť pre tých druhých, aby sme osvietili ich cestu, aby sme im povedali, čo majú robiť. Vtedy však ostávame v tme, hoci máme svetlo v našich rukách.

Milujme svetlo, milujme ho, aj keď nám hovorí o našich slabostiach a pozýva nás ku skromnosti a pokore. Nesvieťme ním na druhých, svieťme na seba. Iba odraz Ježišovho svetla, ktoré nás premieňa je príjemné svetlo pre našich blížnych. Keď takto bude svietiť naše svetlo pred ľuďmi, budú oslavovať Otca. A to bude niečo krásne.


Pavol Grach SDB

Prihlásiť

Prihlásenie

Používateľské meno *
Heslo *
Zapamätať