4. nedeľa v roku - Hlas prorokov, hlas Boží

28. 1. 2018

 

Prvé čítanie nám hovorí o existencii prorokov v Božom ľude. Boh si ich bude vzbudzovať. Sú to ľudia, ktorí budú hovoriť Božie slová, budú to ľudia napojení na Boha, ktorí budú hovoriť to, čo im Boh prikazuje hovoriť.

V druhom čítaní počúvame slová sv. Pavla, ktorý Korinťanom vysvetľuje niektoré otázky okolo manželstva a panenstva. Pavol sa stáva prorokom hovoriacim do životných otázok veriacich v Korinte, plný Ducha a múdrosti im dáva vysvetlenia a odporúčania. Úlohou Korinťanov bolo rozpoznať v týchto jeho slovách Božie slová pre ich život.

Počúvať hlas prorokov neznamená zbaviť sa zodpovednosti a kritickosti. Prvé čítanie poukazuje na to, že aj medzi prorokmi môžu byť tí, ktorí sa bezočivo odvážia hovoriť to, čo im Pán neprikázal, ba dokonca budú hovoriť v mene cudzích bohov. Hlas prorokov teda nenahrádza ľudské srdce a citlivosť nášho svedomia. Apoštol Pavol zasa na konci svojho kázania veľmi jasne hovorí, že nechce na Korintských veriacich hodiť slučku, ale aby ste sa čestne a nerušene pripútali k Pánovi. Proroci nás teda nemajú oberať ani o slobodu, naopak ich usmernenia a povzbudenia nám majú pomáhať na ceste k pravej slobode.

Božie slovo dnešnej nedele nás upozorňuje teda na to, aby sme pozorne počúvali hlasy uprostred Cirkvi, čítali, zaujímali sa, konfrontovali a hľadali (nezostať len pri počúvaní svojho vnútra) a na druhej strane nás tiež vyzýva, aby sme sa neschovávali za (nekritické) počúvanie prorokov (zanedbávajúc naše vnútorné počúvanie), lebo tak by sa mohlo stať, že narazíme na falošného proroka a naivne mu uveríme, najmä keď nás jeho slová pozývajú na ľahšiu cestu.

 

 

Čo ťa do nás Ježiš Nazaretský

 

Keď sa hlbšie zamyslíme nad tým, čo hovorí táto stať, môže nás premknúť aj strach. V synagóge Božieho ľudu sedí diabol. Nevydrží Ježišovo slovo, krásne a mocné, a začne protestovať. On otec našej smrti označí Krista za záhubcu sveta. Zlodej kričí, chyťte zlodeja, hovorí príslovie. Nezostáva nám tu nič iné len povedať, že diabol buď podcenil tohto pokorného učiteľa z Nazareta alebo, ako sa to hovorí medzi nami ľuďmi, nevydržal to s nervami, keď videl, čo sa deje. V každom prípade sa prezradil a Ježišova láska ho vyháňa z človeka, ktorý pravidelne navštevoval synagógu.

Táto udalosť, podobne ako tá v Nazarete (kde Ježišovi spoluobčania boli tiež očarení Ježišovým slovom), nám hovorí, že Božie slovo prichádzajúce cez prorokov (Ježiš ako najvyšší prorok) sa aj napriek svojej kráse a dobrote stretáva s radikálnym odporom. 

Ten nečistý človek v synagóge sa podobá na nás viac ako si myslíme. Ako často aj my vieme ešte prísť do kostola, vieme počúvať, vieme sa nadchnúť, ale keď slovo preniká do špiku kostí, keď treba urobiť rozhodnutia, keď treba v niečom zomrieť - vtedy aj my sme schopní vykríknuť: Ježiš z Nazareta, toto a toto chceš odomňa, chceš ma zahubiť? 

Moderní duchovia v Európe nepovedali kresťanstvu inakšie: ópium ľudstva (Marx) alebo dokonca jed ľudského života (Nietzsche). Postkresťanská spoločnosť sa snaží tváriť voči kresťanstvu ľahostajne. Slovo však znie, preniká, hovorí a žiada. Preto hneď, ako náhle príde k nejakým konkrétnejším témam, ktoré sa dotknú života, zaznievajú výkriky o kresťanskej totalite. Nečudujme sa tomu a nedivme sa tomu. Ak mal takéto odozvy sám Kristus o čo skôr ich bude mať jeho Cirkev, o ktorej slabosti sa môžu všetci protivníci oprieť.

Odpoveďou na toto všetko je naša vernosť Kristovi, naša viera v jeho slovo, ktoré zaiste hovorí aj o smrti, ale hovorí o ceste zomierania, ktorá je cestou k životu. A to je kameň úrazu, skala pohoršenia, náročnosť viery. Nikdy to nebola populárna cesta a nikdy nebude. Ale Kristus neprestáva ohlasovať svoje slovo a nikdy neprestáva mať ochotu oslobodiť tých, cez ktorých hovorí jeho Odporca. Nebojme sa tých, čo vykrikujú proti viere. Pokiaľ sa na Cirkev všetci usmievajú, je tu podozrenie, že slovo, ktoré hovorí nie je úplne pravdivé. 

Zostávajú nám vždy tie krásne Pavlove slová: nechceme nikomu hádzať slučku na krk, chceme len, aby sa všetci čestne a bez odchýlenia (náš preklad nerušene nie je celkom presný) pripútali k nášmu Pánovi (ktorý zomrel a vstal z mŕtvych) a tak nám ukázal cestu, na ktorej stratiť znamená získať a zomrieť znamená žiť. 

Hľa tajomstvo viery. A majme trpezlivosť s tými, ktorí v kostoloch i mimo nich nie sú ešte toto tajomstvo schopní prijať a vnútorne či navonok vidia vo viere a jej požiadavkách ohrozenie svojho života. Pokorne ich prijímajme, veď nezriedka sme tými nečistými aj my sami. Našťastie Pánovo slovo nie je len pekné, ale aj siné a oslobodzujúce. Spoľahnime sa na jeho lásku

 

Pavol Grach SDB
https://pavolgrachsdb.blogspot.sk/

Prihlásiť

Prihlásenie

Používateľské meno *
Heslo *
Zapamätať